architekti budúcnosti bojujú sami


filozofia

Tá úbohá, až opovrhnutia hodná rétorika Róberta Fica a súčasnej vlády zašla v posledných mesiacoch až príliš ďaleko. Stupňovanie ignorancie ľudí, ktorí riadna náš štát - teda stupňovanie veľmi prísneho zrkadla nás samých, to všetko bude mať ďalekosiahlé dôsledky na našu spoločnosť, na našu budúcnosť. Nechali sme to zájsť až príliš ďaleko.

Ten prvý, xenofóbny a rasistický výrok premiéra o tom, že nedovolí, aby na území Slovenska vznikla ucelená moslimská komunita, za ten zaplatíme z pohľadu Európy a civilizovaného sveta ešte vysokú daň. Politicky sme sa strápnili a ukázali sme, že nie sme tímový hráč. Zamysleli sme sa však, ako veľmi sme zlyhali na rovine ľudskosti? Myslím, že nie. A práve sme spolu identifikovali jeden z najväčších problémov našej doby: priveľa myslíme, málo cítime a ešte menej konáme správne, adekvátne k faktom a hodnotám, ktoré podľa ústavy zastávame a čoraz viac sme kontrolovaní našim primitívnym strachom z vecí, ktorým absolútne nerozumieme. A takto robíme politiku. A robíme to zle.

Ten druhý, absurdný a hlúpy výrok premiéra o tom, že vláda je ochotná niečo pre štrajkujúcich učiteľov spraviť, ak oni spravia niečo pre štát, za tento výrok však zaplatíme oveľa viac: zaplatíme budúcnosťou našich detí a znetvoríme im svet, ktorý ich tu bude čakať. Je dôležité si uvedomiť, že neštrajkujú obyčajní učitelia, štrajkuje naša inteligencia, naši architekti budúcnosti, ktorých sme tak rýchlo a rázne odmietli podporiť, pretože si pýtajú viac, pretože to, čo majú sa im azda máli. Nasvedčujú však fakty niečo iné? Nie.

Mediálny priestor zaplavili spovede mnohých učiteľov, ktorí po 10 rokoch praxe zarábajú v čistom menej ako 600 eur, ktorí na Vianoce opravujú desiatky maturitných písomiek, ktorí v škole opravujú, maľujú, zveľaďujú, budujú a vychovávajú, ktorí štrajkujú a ktorí sú odhodlaní žiť z ako-takých (často malých) úspor, tak dlho ako budú vládať. Málo z nás si uvedomuje, koľko práce a obetovania táto profesia (alebo poslanie) stojí. Neuvedomujeme si, aká dôležitá je výchova budúcej generácie. Nie je dôležitá, je najdôležitejšia. Sme totiž v začarovanom kruhu: nie sme schopní vychovávať, pretože nás to nikto nikdy poriadne nenaučil, keďže sme filozofiu, ktorej výsostnou funkciou je spoločnosť a jedincov viesť a vychovávať k správnosti, spravodlivosti a k dobru, sme zatlačili na okraj spoločnosti a označili sme ju za bezvýznamnú; ponúka však nesmierne veľa. Sme v začarovanom kruhu, pretože nemáme čas vychovávať deti a pretože nežijeme príkladom. Sme v začarovanom kruhu, pretože nám sú dialnice a digitalizácia prednejšie ako zvyšovanie vzdelanosti a kritického myslenia detí a nás samých. Sme v začarovanom kruhu, pretože sme natoľko slepí, že nepodporujeme tých, ktorí sa rozhodli bojovať za našu budúcnosť. Sme hlúpi, sebeckí, slepí a hluchí, bojíme sa a tak volíme jednoduché riešenia.

Sme hlúpi, pretože sa uspokojujeme s úbohou rétorikou, demagógiou psychopatov, ktorých sme si zvolili, aby reprezentovali naše cnosti a hodnoty.

Sme sebeckí, pretože nechávame viac ako 13-tisíc architektov budúcnosti bojovať samých z vlastných úspor.

Sme slepí a hluchí, pretože ignorujeme informácie a príbehy z druhej strany a nekonáme nedovtedy, kým nás oheň nepopáli.

Bojíme sa, že sa nám ostatným potom ujde menej. Že nám niekto shiane na to, čo nám právoplatne patrí a čo je naše.

Vyberáme si jednoduché riešenia, pretože nie sme schopní prijímať zodpovednosť za tie ťažké.

Naozaj chceme v takomto svete vychovávať naše deti? Je skutočne toto dedičstvo, ktoré im chceme zachovať? Možno je načase, aby sme sa všetci kriticky zamysleli nad tým, čo chceme a čo sme pre to ochotní spraviť. 

Rýchlo, prosím, kým nebude neskoro.