slovenský internet plný hrdinov a neonacistov


filozofia

Presne šesť rokov a jeden deň trval najničivejší konflikt na našej zemi. Konflikt, ktorý náš svet stál viac ako 75.000.000 ľudských životov. Len minulý mesiac sme si pripomenuli 70. výročie ukončenia Druhej svetovej vojny a dnes, už dnes je slovenský internet plný kategorických súdov, ktoré odmietajú ľudské životy v núdzi, je plný hlasov, ktoré by si priali, aby povstal nový Hitler, aby sa naplnil jeho veľkolepý plán, aby sa očistila Európa od všetkej špiny.

Je priam neuveriteľné, že tieto hlasy patria mladým ľuďom. Mohli by sme povedať, že to môže byť pochopiteľné? Veď my, mladí, my sme tento šesť rokov a jeden deň trvajúci teror nezažili. My, mladí, my sme sa nezobúdzali v koncentračných táboroch umierajúci od hladu. My, mladí, nám predsa nebola naša sloboda vytrhnutá z našich vlastných rúk, pošliapaná a navždy stratená v plyne. My, mladí, my sme sa nestali svedkami vyvraždenia našej vlastnej rodiny. My, mladí, my sme nemuseli pozdvihnúť zbrane, zaťať zuby a vybehnúť mimo zákop zabíjať ľudí v mene slobody, na ktorú dnes nedáme dopustiť. My, mladí, my sme sa predsa nemuseli dívať na to, ako nášho priateľa roztrhal granát z mínometu. My, mladí, my predsa na svojich rukách nemáme prach 250.000 duší, ktorých spopolnili dve atómové bomby.

Kde sa v nás, mladých, stala chyba?

Myslel som si, že si navzájom chceme pomáhať. Myslel som si, že sme sa poučili, že 75 miliónov ľudských životov nás konečne naučilo žiť spoločne a spolu prežívať radosť, nie utrpenie. Myslel som si, že chceme jeden druhého milovať a nie nenávidieť a že sme presvedčení, že na tomto svete je dosť miesta pre každého jedného z nás. Myslel som si, že sa už viac nebojíme.

Kde v nás, mladých, pramení všetka táto nenávisť voči druhým ľuďom? Ako je možné, že dokážeme nenávidieť rodiny s deťmi, ľudské bytosti, ktoré každý deň bojujú o svoje životy? Ako je možné, že sme klesli tak hlboko, že sme ovládaní strachom. Strachom, že tá špina, ktorá sa u nás má len ukrývať, že tá špina, ktorá nebude pracovať a bude nás len vyžierať, že tá špina nám naruší náš štandard, že tá špina nám vezme to, čo patrí len nám, že tá špina nás bude systematicky vraždiť a terorizovať.

Bojíme sa. Bojíme sa, že prídeme o to, čo sme si tak statočne vybojovali. Že prídeme o pohodlie, pretože budeme musieť platiť život tej špine. Prispievajte UNICEF, hovoria. Vezmite si ich domov, hovoria. Nesmieme dať svoje hodnoty, nesmieme dať svoj štát, svoje náboženstvo, svoje životy. Povstaňte, bratia a sestry! Veď toto všetko patrí iba nám! Bojujte za svoju slobodu!

Tak akí vlastne sme?

Nezmyselné a spráchnivené existencie, prázdne schránky neschopné kriticky nazerať dogmy, doktríny. Nepreniknuteľná bariéra demagógie a chorého patriotizmu formujúca absurdný extrémizmus a násilie bez akýchkoľvek logických väzieb na svoj predmet. Chorobná nenávisť a závisť formujúca nezmyselné hodnotové rebríčky, ktorých jediným cieľom je pretaviť svoje ego do spoločnosti, urobiť dieru do sveta. Instagramová a facebooková inteligencia, poháňaná neutíchajúcou potrebou mať sa lepšie ako druhí, potrebou mať viac, mať lepšie. Neexistujúca výchova človeka, ale výroba precízne vyšperkovaného produktu spoločnosti, pripraveného spĺňať svoj účel až do dňa minimálnej trvanlivosti.

Bojíme sa – a ako veľmi. Bojíme sa imigrantov, ktorým sú násilne odopierané základné ľudské práva, ktorí bojujú o svoje holé životy, o životy svojich detí a rodín. Bojíme sa prichýliť ľudské bytosti, ktoré vo svojej poslednej hodine žiadajú o pomoc. Bojíme sa ich. Bojíme sa ich, pretože vyznávajú iné hodnoty, pretože majú iného Boha, pretože im v žilách prúdi iná krv. Nech ich príjme niekto iný, nie my. Bože môj, len nie my. Sme pripravení postaviť sa na hranicu so zbraňami v rukách a vystrieľať všetku tú špinu, ktorá sa k nám snaží dostať. Je to nepriateľ. Musíme vraždiť. Musíme chrániť naše.

Aké však máme hodnoty, ľudia? Sme neschopní pomáhať ľudským bytostiam, ktoré sa už nemajú kam inam obrátiť. Statočne sa držíme svojich ľudských práv, krvilačne bojujeme, keď nám štát nechce dať dávky, ktoré nám prináležia, alebo keď nám rozpustí náš neofašistický pochod naprieč Bratislavou. Naše ľudské práva si chránime, musíme – veď sme dennodenne vystavovaní nebezpečenstvu, sme ohrozovaní a atakovaní, žijeme v neslobode a utrpení. A ešte k tomu všetkému existujú chorí homosexuáli. Preboha!

Sme neschopní pomáhať ľuďom v núdzi. Sme neschopní vysvetliť, prečo by sme im vôbec mali pomáhať. Sme neschopní lásky, no sme presvedčení, že milujeme. Milujeme bohov, milujeme autá, milujeme zvieratá, milujeme dobré jedlo, milujeme televíziu, milujeme internet, milujeme svoje domy, milujeme svoje mobily, milujeme svoj luxus, milujeme svoje pohodlie, milujeme všetko, čo môžeme vlastniť a vôbec milujeme ten orgazmický vzťah ja-ono, nie však ja-ty.

A nenávidíme tých, ktorí nás nahí a v bezpráví žiadajú o pomocnú ruku.

Aké to vlastne máme hodnoty?

Mať, ale nie byť.